Nikdy o sebe nepochybuj!

Ahoj, sme Andrej a Gabi a radi by sme sa podelili o našu spletitú cestu k našim medovým dňom (príbeh bude interpretovaný z jeho pohľadu).

Svoju (zatiaľ sa zdá ;-) ) životnú lásku som stretol na strednej škole - elektrotechnickej priemyslovke, ktorá sa v dobe, keď som do nej nastúpil, rozhodla otvoriť historicky prvú triedu zloženú takmer výhradne z dievčat. Vzhľadom na povahu výuky takejto školy bolo študentstvo prirodzene tvorené z 99% borcami a novinky ohľadne príchodu "grafičiek" (a teda výraznej zmeny pomerov) boli v takto...ehm...homogénnom prostredí skutočným gamechangerom.

Keď som bol v druháku, zhruba 30 dievčat skutočne došlo a ja som náhle precitol, že v takto konkurenčnom prostredí sú moje šance priam mizerné. Za mlada som nedisponoval prakticky žiadnym sexepílom a bolo mi jasné, že sa so mnou bude musieť moja nastávajúca hlavne dobre zabávať a smiať. Výhodou bolo, že nejaký sadista vo vedení školy rozhodol, že budú tieto prváčky nosiť visačky s ich menami -> facebook, ťuk ťuk a komunikačný kanál bol zvolený. Bez toho aby to znelo nejak hlúpo, Gabi bola v porovnaní so všetkými jej spolužiačkami mimoriadne výnimočný kúsok. Bolo mi jasné, že si budem vo facebookových správach musieť vystáť k*rva dlhý rad na jej pozornosť. A s uvážením môjho vzhľadu a fyziológie muža, ktorý nedosahuje ani priemernú výšku stredoeurópskeho chlapa som vedel, že som pravdepodobne predom odsúdený na tučný neúspech. Musel som si teda počkať na vhodnú chvíľu, aby mi bolo všetko trochu jedno - tou sa stala laparoskopická operácia žlčníka v plnej narkóze, z ktorej je vždy šanca sa neprebrať (aspoň tým som sa vtedy gerojsky hecoval). A tak som sa pred odchodom do nemocnice nabudil, urobil 100 klikov a rozohnil sa s fakt originálnym "Ahoj :)". Operáciu som, samozrejme, ako každý prežil a doma si našiel odpoveď - nebyť zošitého brucha, dal by som si ďaľších 100 klikov na oslavu, ale cítil som, že je nevyhnutné začať zložitý boj o lásku cez písmenká, pretože som si ako správne priposratý tínedžer vsugeroval, že každá ďalšia sekunda so sebou môže priniesť nejakého iného mimoriadne snaživého a najmä urasteného rivala. Chat trval zhruba 2 hodiny, Gabi bola odmeraná, distingvovaná, ale zdalo sa, že má záujem o moje drísty. Bohužiaľ ale ako to už býva s premotivovanými sopliakmi, som svoj (vtedy som bol presvedčený, že geniálny) humor dosť prehrotil a dostal od Gabiky vynadané + štipľavý blok ako bonus. Pamätám si na tie pocity, tenkrát som si želal teatrálne umrieť na infekciu z tých štyroch stehov, ktoré som mal na bruchu.

Roky bežali však ďalej a my sme si šli každý po svojom. Vždy, keď som Gabi z diaľky zazrel, snažil som sa jej vyhnúť. Mnoho mojich spolužiakov sa jej snažilo písať a ťahať ju von na pivo a ja som si pri každej zmienke o nej mal chuť vytiahnuť vnútornosti cez oči za to, ako som to vtedy spackal. Keď som bol v maturitnom ročníku, začal ju paradoxne obliehať jeden z mojich dobrých kamarátov a z nejakého absolútne iracionálneho dôvodu ma raz zavolal von. Vraj príde i Gabi a pôjdeme ešte s pár ďalšími spolužiakmi do mesta. S malinkatou dušičkou som sa jej vtedy predstavil a hneď s ňou začal pokec. Znovu som do nej tlačil svoj pseudohumor, naživo paradoxne reagovala dosť kladne, "chytala sa". Potom sme si začali písať, najskôr menej, potom denne. Dosť zábavná bola moja stužková, kam si ju pozval ako doprovod môj ďalší kamarát. Behom voľnej zábavy som za ňou zašiel s fľašou fernetu a valil do nej ďalšie kaleráby. Dokopy sme sa dali behom môjho akademického týždňa, kedy som ju volával na prechádzky miesto toho, aby som sa svedomito pripravoval na maturitu. Za najväčšiu pikošku tejto etapy považujem to, že som sa jej po prvom bozku rozhodol ospravedlniť za ten debilný trápny úvod, ktorý som jej pred rokmi uštedril a... ona si až vtedy uvedomila, že som to bol celú dobu ja, pretože si ten chat vtedy zmazala, vytesnila ma a v tom závale na mňa aj zabudla + ja som za tie roky asi štyrikrát zmenil profilovku. Skrátka život :-)

Obdobie okolo dvadsiatky je u väčšiny ľudí zaujímavé v tom, že sa v ňom prirodzene začnú vyskytovať turbulentné zmeny - ja som bol rozhodnutý odísť z rodného kraja študovať na univerzitu do Čiech. Prvý rok som dochádzal domov každý víkend, obom nám ale bolo jasné, že ak má vzťah vydržať, tak to takto nemôže dlho fungovať, a že si bude musieť (napriek zložitej rodinnej situácii) vybrať školu v Brne a samozrejme si celú študentskú púť v zahraničí financovať z vlastného vrecka. A tak sme sa z večera do rána rozhodli odletieť na celé letné prázdniny makať do Británie a zarobiť tak na naše prvé spoločné bývanie, vtedy ešte zdieľané. V zahraničí sme pracovali vlastne každé leto počas vysokoškolských štúdií, museli sme sa spoločne pretĺkať, ako to šlo. V rámci Brna sme sa mnohokrát sťahovali, štúdium pre nás oboch bolo dosť turbulentné, ale modelom, v ktorom sme cez rok študovali a v lete niekde otročili sme to celé nejak zvládli. Potom zamestnanie, štart našich kariér, klasika. Ale stále spolu a stále radi :-).

No a ako je to teda dnes? V poslednom polroku, po ôsmich rokoch radostí a strastí, sme sa do toho rozhodli už konečne vletieť trochu serióznejšie. Začali sme konečne bývať sami dvaja, zobrali sme si z útulku mierne zavalitého mourovatého hrošíka, zasnúbili sa... no jasné, žiadosť o ruku, to je kapitola. Nájsť pekný prsteň z Brilasu bol vlastne najmenší problém, sužoval ma iný aspekt. Historicky, ako sa píše hore, som tušil, že pokiaľ budem musieť takto podstatný moment odrozprávať vlastnými slovami, existuje štatisticky významná šanca, že to nedopadne úplne dobre (z hore popísanej skúsenosti zo stredoškolských čias som tušil, že nesprávne zvolené slová odložia jej kladné rozhodnutie o spolužití so mnou o cca 3 roky čistého času, a to som riskovať rozhodne nechcel :-)). Bolo teda potrebné prísť s nápadom a plánom, ktorý by mi zaručil úspech. A ten skutočne došiel, stavil som v podstate na romantiku a nechal rozprávať iných.

Konkrétne Reda a Andyho z filmu Vykúpenie z väznice Shawshank (náš obľúbený spoločný film). Napísal som im do jednej scény z filmu komplet nové repliky, odstránil pôvodné audio, naučil AI imitovať ich hlasy (musel som pre ňu nastrihať trojminútový záznam replík z filmu, kde nehrala hudba), zadal texty, ktoré majú recitovať a vetu po vete som vkladal nazad ku videu. K tomu podmaz s romantickou hudbou a dielko bolo hotové. Rozprávali sa o nás, o tom, ako si spolu nažívame, ako sme sa spoznali atp. Nakoniec Andy predniesol dôvody, prečo sme si súdení a Red mi prikázal, aby som prsteň vybral spod periny a nasadil jej ho na ruku (filmy sledujeme výhradne v posteli). Celú scénu som samozrejme zakomponoval do filmu, takže sme si obligátne pustili Shawshank a ja som už len čakal, kedy na Gabi prehovorí "ten správny Andy" :-). Samozrejme povedala áno... A tak si posledné mesiace plánujeme ďalej - svadbu, vlastné bývanie, hypotéku, druhú mačku, potomstvo. Uvidíme, čo život prinesie... A my už dnes vieme, že čokoľvek prinesie, bude to dobrodružné :-).

Pozdravuje A + G.