Zásnuby v švajčiarskych horách

Janko & Miška

Janko:
Na našom prvom rande v roku 2023 som Miške rozprával o najťažšom cyklistickom preteku, akého som sa kedy zúčastnil, ale nedokončil som ho: 200 kilometrov v švajčiarskych Alpách s prevýšením vyše 7000 metrov. Pretek, ktorý bol viac o hlave než o nohách.

Miška:
Pomyslela som si: „Tento chalan je úplný blázon.“
Ale v tom najlepšom slova zmysle. Zaujal ma. O cyklistike som dovtedy nevedela skoro nič, ale bolo mi jasné, že niekto, kto sa pustí do takmer everestingovej výzvy, musí mať obrovské odhodlanie.

Janko:
O rok neskôr sme do Švajčiarska cestovali už spolu. Miška bola moja podpora — vozila mi jedlo, vodu, gély…Pretek som však opäť nedokončil. Tentoraz kvôli úpalu.

Miška:
Bolo mi strašne ľúto, že to nevyšlo. Janko to však zobral športovo a výlet sme si aj napriek tomu skvele užili. Ukázal mi všetky miesta, ktoré spomínal na našom prvom rande. A práve tam mi to došlo. Ten bláznivý cyklista, ktorý mi o nich kedysi nadšene rozprával ako úplný cudzinec, je dnes mojím najbližším človekom. A ja s ním po tých istých miestach kráčam ruka v ruke.

Janko:
Toto leto som som v tom už mal jasno - musím to dokončiť. A v cieli, na červenom koberci pokľaknem. Prsteň som mal kúpený už mesiace vopred, ale chcel som, aby boli naše zásnuby špeciálne…a tak som čakal, kým opäť vyrazíme do Verbieru.

O 4:30 ráno dávam prsteň do kapsy v drese a idem na štart s jasným plánom - zvládnuť to nech sa deje čo sa deje až dokonca… A potom požiadať Mišku o ruku.

Miška:
Aj tentoraz som bola jeho „sprievodné vozidlo“. Na jednej občerstvovačke som mu dokonca dopĺňala gély do vrecka… netušiac, že za zipsom je ukrytý zásnubný prsteň, ktorý absolvuje celý pretek s ním.

Janko:
Celý deň som premýšľal nad tým, ako veľmi tá trasa pripomína cestu manželstvom.
Boli tam ľahké úseky, plné radosti z jazdy a krásnych výhľadov. Ale prišli aj zdanlivo nekonečné kopce, únava, bolesť, momenty, keď má človek pocit, že už nevládze. Mnohí to vzdali. Ja nie — lebo tentoraz to nebol len pretek. Bola to skúška odhodlania pre život, ktorý chcem s Miškou žiť.

Miška:
V záverečných pasážach, kde som už nemohla ísť autom, som sledovala jeho polohu na mape, napätá, no hrdá. Čas má skvelý..On to fakt dá! Bežala som ho čakať do cieľa.

Janko:
Počas finálneho zjazdu mi po tvári tiekli slzy. Bol som vyčerpaný, ale nekonečne šťastný. V cieli sa mi Miška vrhla okolo krku. A ja som vedel, že je čas. Kamaráti ktorí tam boli s nami a o mojich plánoch vedeli nás poslali na červený koberec „spraviť si spolu fotku“.

Miška:
Najprv som namietala — veď pretek dokončil on. Keď však Janko naliehal, nechala som sa prehovoriť a usmievala sa do objektívu.
A zrazu… Janko ma chytí za ruku. Kľačí na zemi. V druhej ruke prsteň.

Janko:
Po 14 hodinách jazdy mám na krku medailu ale tá najdôležitejšia chvíľa je stále predo mnou. Miška, ja som dostal “šperk” a ty by si mala jeden dostať tiež.

Miška:
Som v šoku.
Ale odpoveď viem okamžite.

ÁNO ❤️